Scéna.cz 

Orfeo a Eurydika z New Yorku

Ostatný z radu živých prenosov z newyorskej Metropolitnej opery v českých kinách Met: Live in HD sa uskutočnil v sobotu 24. januára 2009. Ponúkol inscenáciu čímsi nevšednú – choreograf Mark Morris prevzal réžiu a oproti bežnej produkcii tohto domu ponúkol nepopisnú a vlastnú víziu javiskového diela. Gluckovu epochálnu operu, dávanú v pôvodnej viedenskej verzii, ale s mezzosopránovým partom Orfea, poňal predovšetkým ako tanečné divadlo. Je to odôvodnený postoj, veď tanec má v gluckovej reforme vôbec významné miesto. Skutočným nositeľom dramatického diania je tak malý baletný zbor, tancujúci uprostred javiska pred vysokou kovovou konštrukciou. Na tej je umiestnený zbor v troch výškových úrovniach, pričom každý zo zboristov je obdarený vlastným kostýmom a spoločne tak predstavujú akúsi sumu ľudských dejín (v zbore možno rozoznať rôznorodé postavy od akýchsi indiánskych náčelníkov cez egyptskú kráľovnú, Henricha VIII., Lincolna, Gándího atď.), zrejme tvoriacu obyvateľstvo podsvetia. Logika tohto riešenia je dôvtipná v 2. dejstve (podsvetný zbor), bohužiaľ pokrivkáva v dejstve prvom (zbor oplakávajúci zosnulú Eurydiku).

Najväčším problémom inscenácie však sú obe titulné predstaviteľky – Stephanie Blytheová ako Orfeo a Danielle de Nieseová ako Eurydika. Blytheová, oslavovaná ako nádejná mezzosopranistka, sklamala. Má síce skutočne mocný a podmanivý hlas, ale bolo v ňom počuť drobné technické zaváhania v prechodoch z hlbších do vyšších polôh, o neporiadnej artikulácii nehovoriac. De Nieseová mala úlohu vzhľadom k svojmu neveľkému partu jednoduchšiu a zvládla ju po peveckej stránke vynikajúco, s lahodne čisto švitoriacim sopránom. Je tu však ešte jeden problém, o ktorom sa treba zmieniť – operné divadlo je divadlom a v divadle je vizuálny vnem podstatný. Pokiaľ je do role Orfea obsadená značne korpulentná, ťažko sa pohybujúca herečka a do role Eurydiky prototyp iberoamerickej miss, nadobudne divák dojem, že sa hrá Kráska a Netvor. Čo nevadí na koncertnom pódiu, prekáža v divadle, ak to nie je scénicky odôvodnené. V tomto prípade režisér žiaľ neponúkol žiaden dôvod, prečo by bolo treba Orfea považovať za nejako výnimočného, aby Eurydika na fýzis nehľadela. Navyše, Blytheová nie je herečka, takže na javisku pôsobí ako spievajúca štafáž. De Niessová je síce pohyblivejšia, ale zostala zrejme bez režijného vedenia, takže sa po celú dobu obmedzila na vrhanie žiadostivých pohľadov. Ako však už bolo uvedené, hýbateľom diania tu je balet, ktorý vo svojich výstupoch a vtipnej choreografii stvárni celý dramatický oblúk od tragického úvodu k rozjasanému finále. Vidno, že Morris zostal choreografom a v réžii nie je doma (vyhol by sa inak aj takej remeselnej nezručnosti, akou bolo spustenie veľkých schodov na javisko, aby Orfeus mohol naznačiť schádzanie do podsvetia, a to tak, že šesť schodov vyjde hore a hneď zase dole, po čom sú schody zase vyzdvihnuté nahor). O pôžitok sa popri tanečných číslach postaral i tradične perfektný zbor a orchester pod vedením svojho neúnavného šéfa Jamesa Levina, hoci by sa jeho koncepcii dalo vytknúť menej štýlovosti – predsa len bol zvuk akosi romanticky univerzálny. Skladám však hold technike, ktorá umožní vnímať jemné zvukové i obrazové finesy, hoci je niekedy voči protagonistom nespravodlivá (napr. blízke detaily kamery, s ktorými režisér ani interpreti nepočítajú).