Scéna.cz 

Taylorov Blúdiaci Holanďan je ďalším omylom Štátnej opery

Vedeniu Štátnej opery Praha sa nedá uprieť, že na európskom opernom nebi neustále hľadá inšpirácie pre svoje projekty. Skúsenosti však stále ukazujú, že sa tak deje buď nekompetentne alebo s veľkou dávkou smoly. To, že sa v divadle rozhodli pripomenúť si tradície Nového nemeckého divadla nie je vec zavrhnutia hodná, akokoľvek s ním súčasný súbor nemá nič spoločného (Nové nemecké divadlo sa tak „zhmotnilo“ do budovy, ktorej „výročie“ si vlastne v Štátnej opere pripomínajú). Je i logické, že sa divadlo rozhodlo siahnuť po Wagnerovi – zároveň si správne zrátalo svoje sily a chvalabohu sa nepokúsilo o žiadne neskoršie majstrovo dielo, zaznel totiž „len“ Blúdiaci Holanďan v hudobnom naštudovaní nového šéfdirigenta Guillaume Tourniaire a v réžii hosťujúceho anglického režiséra Stephena Taylora. Očakávania, ktoré sa snáď s menom ostrieľaného operného režiséra spájali, sa žiaľ nenaplnili ani trochu. Režisér síce vychádza z abstraktnej „modernej“ scénografie (Laurent Peduzzi), ale tam jeho „súčasný“ prístup k dielu končí. Celej inscenácii chýbala zjednocujúca myšlienka a ani v jednotlivých situáciách nedochádzalo k žiadnej výpovedi – sólisti boli odkázaní na bezduché postávanie, sem-tam prerušované nezmyselnou scénickou akciou (námorníci pri núdzovom pristaní v zátoke vynesú na pontón (!) všetok náklad, aby ho vzápätí opäť naložili atď.). Je to o to smutnejšie, že režisér mal pred sebou operu, ktorá ponúka nepreberné množstvo interpretácií...

Napriek urputnej snahe dirigenta dopadla i hudobná interpretácia katastrofálne. Mám síce porozumenie pre skutočnosť, že Wagner sa nehrá ľahko, lenže orchester na premiére pôsobil akoby za sebou nemal jedinú skúšku. Pritom sa zdá, že to skutočne nie je chyba dirigenta – toho som pred časom zažil s orchestrom parížskej národnej opery a bol to krásny zážitok – načim sa skôr zamyslieť čo robiť s upadajúcou kvalitou hráčov. Zďaleka jedinou devízou inscenácie tak zostali len niektoré spevácke výkony, z ktorých sa patrí vyzdvihnúť predovšetkým impozantnú Maidu Hundelingovú v titulnej role. Očarila publikum znelým čistým sopránom, ktorému vedela dať patričné odtiene od jemných až k dramatickým vo vypätých vysokých polohách. S predstaviteľkou titulnej role držali krok ešte dvaja ďalší hostia – Michele Kalmandi ako charizmatický Holanďan a s istými výhradami tiež Martin Snell ako Daland. Zato Christian Volgt (Erik) sa celkom strácal v burácajúcom zvuku orchestru a bolo vidno, že mu rola činí enormné problémy. Zdá sa, že na zmeny k lepšiemu si budeme musieť ešte nejaký čas počkať.