Scéna.cz 

Don Pasquale v Národním divadle Praha

Pražské Národné divadlo uviedlo v Stavovskom divadle 18. prosince 2005 premiéru novej inscenácie Pavla Mikuláštíka Don Pasquale. Gaetano Donizetti a talianska buffa sa tak dostávajú po dlhšom čase opäť na repertoár, z ktorého v poslednej dobe celkom zmizla celá jedna operná epocha.
O hudobné naštudovanie sa postaral šéfdirigent Oliver Dohnányi. Je bohužiaľ nutné konštatovať, že sa mu z orchestra nepodarilo vyťažiť autentický zvuk, ani potrebnú čistotu. Hra bola pritvrdá, akosi rutinérska, bez štipky vrelšej emócie a sviežosti.

Lepšie vyznela spevácka interpretácia, ktorá je aj najväčším prínosom uvedenia – na II. premiére sa blysli predovšetkým Vladimír Chmelo (Doktor Malatesta) a Petra Nôtová, ktorí dokázali, že belcanto na Slovensku vieme. Nôtová sa počas predstavenia rozospievala k úctyhodnému výkonu, ktorým dala najavo, že pre Norinu (a vôbec všetky „noriny“) je ideálnou predstaviteľkou široko-ďaleko. Pochopila nielen technické špeciality donizettiovského prejavu, ale i čosi viac – totiž ako vybudovať plnokrvnú postavu z mäsa a kostí. Prirodzený herecký prejav oboch, nepochybne režisérom konkrétne vedený, bol akousi samozrejmosťou. Kiežby tomu tak bolo vždy. Trochu v tieni týchto sólistov sa ocitol Zdeněk Plech. Jeho inak solídne prevedenie zakopávalo práve na onej nonšalantne prirodzenej bezprostrednosti, ktorú by titulná postava potrebovala. Pavel Černoch bohužiaľ nedostál ani len remeselne primeranej interpretácii. Hoci k obhajobe mu svedčí, že Ernesto je azda jeho prvým stretnutím s lyrickou figúrou donizettiovskej buffy, nejeden falošný tón a nezvládnutá technika by mali byť odstránené usilovným štúdiom. Vzácne vyrovnaný bol tentokrát aj zbor pod vedením Lukáša Vasileka.

Medzi významné klady réžie patrí jasná charakteristika postáv a umelecký názor. Režisér sa rozhodol dej presunúť kamsi do doby bláznivých mužov na lietajúcich strojoch. Z Pasquala – Pantaloneho urobil bláznivého vynálezcu, ktorého dom je plný všakovakých vynálezov, vrátane mohutnej montgolfiéry. Ernesto je požívačný ľahtikár, ktorý naozaj potrebuje k činorodosti prebudiť. Malatesta je zas veľmi civilným „chlapíkom“ so zmyslom pre humor. Naviac bolo javisko zaplnené postavami éterických žienok (akýchsi Pasqualeho géniov) a aj troma inžiniermi – Pasqualeho asistentami. Dobre mienená snaha zamyslieť sa nad možnosťami sujetu nedopadla celkom podľa očakávaní. Proklamovaná snaha o implementáciu postupov komédie dell'arte bola nevieryhodná, miestami až trápna. Inscenácia ako celok potom pôsobila tak, že je založená len na jednom nápade, ktorého efekt sa príliš rýchlo vyčerpá. O ťažkopádnosť, retardujúcu spád deja, sa ale spolu s režisérom postaral aj dirigent.