Scéna.cz 

Dagmar Pecková na Pražskom jare

V nedělu 15. mája 2005 vystúpila na recitále v pražskom Rudolfine Dagmar Pecková. Namiesto avizovaného Irwina Cage sprevádzal umelkyňu klavírista Vojtěch Spurný. Na program boli vybrané diela predovšetkým nemeckej proveniencie, ale taktiež hudba ruská a česká. V raných Prokofjevových Piatich básňach na slová Anny Achmatovovej sa speváčka akoby rozospievala. Famóznym tak bolo až podanie Schumannovho cyklu Frauenliebe und Leben. Pecková nesmierne zanietene a precítene interpretovala všetky básne, v každej presne cítiac jej slová a zmysel. Nenechala sa uniesť lacným efektom, ale piesne starostlivo budovala k radostnej kulminácii (Süßer Freund, du blickest), opojnému šťastiu (An meinem Herzen, an meiner Brust) a tragike v závere (Nun hast du mir den ersten Schmerz getan) – tragike, ktorá nesmierne zraňuje, z ktorej ale je východisko v pokornom zmierení.

Druhá časť večera bola otvorená štyrmi piesňami Franza Schrekera. Autor, ktorý k nám je v poslednom čase importovaný z nemeckej oblasti (viď koncert Lothara Zagroska s Českou filharmóniou), by mimochodom mohol svojimi operami znamenať príjemné spestrenie jednotvárneho repertoáru našich divadiel. Schreker a Schumann boli vrcholmi večera, vidno, že Pecková nemeckej hudbe rozumie. Pri interpretácii Schrekerových piesní vytkol by som akrát príliš tvrdý klavír pri druhej a treťej piesni (obe tvoriace dielo Zwei Lieder auf den Tod eines Kindes), ktorý veru málo rešpektoval náladu piesní. Z českej literatúry si speváčka vybrala Melancholické písně o lásce Vítězslava Nováka. V nich bola síce opäť technicky perfektná, však miestami až príliš dramatická, ba efektná (Ó, lásky moře bezedné). Na záver odzneli ešte Wagnerove piesne podľa Mathildy Wesendonckovej. Oprávnene extatické publikum si vyžiadalo prídavky z dielne Richarda Straussa a Franza Schrekera. Ťažko súdiť už dnes, ale zrejme išlo o jeden z vrcholov tohtoročného festivalu.