Scéna.cz 

Pavarottiho posledné zbohom Prahe

V rámci svojho svetového turné, nazvaného Farewell (Zbohom) vystúpil 20. apríla 2005 v Sazka aréne Luciano Pavarotti, ktorého na koncerte sprevádzala Pražská komorná filharmónia pod vedením Leone Magieriho. Spolu so spevákom sa predstavila taktiež talianska sopranistka Annalisa Raspagliosiová. Úvodom treba konštatovať, že je škoda, že si obchodné ohľady vynútili takto nevyhovujúci priestor. Samotné ozvučenie deformovalo zvuk inak výborného orchestru, z ktorého vďaka zosilovačom ostro vytŕčali sóla, zatiaľčo v hluku zanikali tónové nuansy.
Rozporuplná bola aj svetelná réžia, ktorá orchester a spevákov nasvecovala v gýčových farbách. „Romantickú“ hudbu popisuje ružovou, hviezdnu noc tmavomodrou, etc. Vskutku zbytočné. Nepodarilo sa vytvoriť ani žiadnu veľkolepú šou, ani umocniť dojem z hudby – tento aranžmán bol vo výsledku veľmi neurčitý a ničnehovoriaci.

Na programe pražského koncertu sa objavili predovšetkým chronicky známe piesne a árie. Pavarotti však už má veľmi unavený a opotrebovaný hlas. Predovšetkým v prvej časti večera bol jeho výkon značne rozpačitý a bolo cítiť istú letargiu. Napriek tomu však dokázal vdýchnuť piesňam (Francesco Tosti, Vincenzo Bellini) svoju osobitú pečať. Verím, že v komornom priestore, by bol dojem lepší. Postupne akoby sa spevák rozospieval a v áriách z Pucciniho Bohémy a Toscy strhol svojim typickým timbrom a precíznou technikou. Cavaradossiho aj Rudolfa prežiaril lyrickou nežnosťou – nevníma ich ako dramatických, ale väčšmi ako zasnených hrdinov. Ak si k tomu domyslíme maestrov esprit, ktorý preukázal v očarujúcich Neapolských piesňach, nezarazí nás, že si získal divákov, ktorí si ako prídavok vyžiadali piesne Granada, O sole mio a prípitok z Traviaty.
Nečakaným a príjemným prekvapením sa stala Annalisa Raspagliosiová, ktorá ohromila znelým, vysoko posadeným sopránom. Bola viac než len akousi sekundantkou, ale plnohodnotnou partnerkou – azda najviac pôsobivé sa tak stali jej duety s Pavarottim, kde sme si mohli vychutnať a porovnať oba tak rozdielne hlasy.
Presne cítiacim a precíznym bol dirigent Leone Magiera. Ten vo svojej koncepcii nezväzoval sólistov, zároveň ale dokázal viesť orchester k dokonalej súhre, čím sa zaslúžil o celkovo veľmi príjemné vyznenie koncertu. Celkom mohol preukázať svoje umenie v intermezzu k Mascagniho Prateľovi Fritzovi (L’amico Fritz) – azda by si už naše dvadlá mohli všimnúť, že Mascagni, to nie je len Cavalleria –, ale vyznamenal sa tiež pri piesňovom doprovode ako klavírista.
A night to remember – noc, ktorú je hodno si zapamätať – nie len ako spomienku na mimoriadneho speváka, ale aj mimoriadnu osobnosť.