Scéna.cz 

Prapredanka

Inscenovať dnes PREDANÚ NEVESTU, na dôvažok v regionálnom divadle, by mohlo byť rutinnou záležitosťou pre uspokojenie miestnych abonentov a zväčša tomu aj tak býva. Touto cestou sa však nevydali v Ústí nad Labem. Réžiu zverili Karle Štaubertovej, ktorá sa pokúsila inscenačnú tradíciu diela (či presnejšie, pretrvávajúce inscenačné klišé) prelomiť a vyložiť Predanú nevestu vlastnými očami. Siahla navyše po „praverzii“ opery z roku 1866, ktorá neobsahuje prekomponované recitatívy, ale hovorené dialógy. Chýbajú v nej tiež niektoré neskôr dopísané čísla, najmä balet, je tu však pôvabný kuplet Principála a Esmeraldy Staví se svatouškem. Pôvodná podoba má navyše väčší spád, je svižnejšia a akosi odľahčenejšia – pokus o jej resuscitáciu (ide vlastne o novodobú premiéru) určite nie je márny, ak je (ako v Ústí) odôvodnený presvedčivou javiskovou víziou inscenátorov. „Činoherné“ vsuvky sú pre Štaubertovú cestou k oslobodeniu sa od obmedzení partitúry, ktorá jej umožňuje rozohrať živé situácie (nebýva veru pri opere bežné, že sa diváci srdečne zabávajú a nahlas smejú). Pravda, nie každý sólista nástrahy nespievaného slova zvláda, obzvlášť pri snahe vyhnúť sa zažitej melódii Smetanových recitatívov.

Samotná inscenácia, situovaná do dnešnej súčasnosti (nie celkom logicky však zahŕňa dobu od jesene do jari), je oprostená od folkloristickej popisnosti – zbor hneď v úvode odkladá kroje namaľované na zboristami držaných doskách (na spôsob púťovej atrakcie, do ktorej možno strčiť hlavu a nechať sa odfotografovať). Akoby tým i symbolicky nechával za sebou zažitý inscenačný kánon – ženské „holubičky“, pripevnené na nylone, dokonca sami vtipne „vyletia“ do povraziska. Zostávajú tak na javisku skutoční ľudia v prostom pracovnom odeve, aký sa i dnes bežne na vidieku nosí. Zborové scény sú režírované v štylizovaných kolektívnych pohyboch, navodzujúc tak na počiatku dojem marionetového divadla, ale príliš sa týmto princípom ďalej nepracuje. Najväčšia pozornosť je venovaná tomu, aby postavy boli spontánne a živé, v čom je i najväčší klad celej inscenácie. Azda najväčšmi si činoherné polohy užívali Yevhen Shokalo (Kecal) a Pavel Machát (Vašek), čo im prirodzene umožňovala i Sabinova a Smetanova ostrá karikatúrna kresba, len Vašek je, mám ten pocit, podaný príliš slaboducho. Kecalovi režisérka pridala postavu jeho manželky (obsadenú asi pre zvýšenie „komického účinku“ chlapom), no tento postup vlastne nevyťažila – pani „Kecalová“ sa v inscenácii len „dekoratívne“ mihne a naznačením manželských šarvátok s Kecalom dokumentuje, že aj s peniazmi je „ženidlo sídlo zlosti“. Inscenácia teda napokon neponúka žiaden obrazoborecký výklad, ale predovšetkým na vzťahoch postavenú a profesionálne vystavanú originálnu štruktúru. S tým sa snúbi veľmi dôkladné hudobné naštudovanie Norberta Baxu, ktorého precíznosť by mohla byť príkladom i pre aktuálnu „Predanku“ Národného divadla. Presnosť orchestrálnych hráčov súzvučala s poctivo pripravenými sólistami (osobitne je treba poukázať na výbornú zrozumiteľnosť). Z dua hlavných hrdinov bol menej presvedčivý Jeník Jaroslava Kovacsa (najmä s problémami hlasového rozsahu) než titulná hrdinka Petry Šimkovej, ktorej výkon treba záverom vyzdvihnúť pre jeho rozmanitú výrazovú paletu opretú o spoľahlivý vokálny fundament, akokoľvek mu chýbala väčšia uvoľnenosť v hereckom prejave.
Písané z reprízy 3. 10. 2009